OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová II - 4. kapitola

31.08.2012 (13:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 1661×

4. kapitola - Malé prekvapenia

„Chcem vám len povedať, nasýťte sa!“ ozval sa Dumbledorov hlas po sieni a na stole sa začalo zjavovať jedlo od výmyslu sveta.

Keď inak nedá.

„Si rada, že som tu, sestrička?“ prerušil ma Nico zo spracovávania porcie zapečených zemiakov. 

„To vieš, že nie,“ usmiala som sa na neho a zhodila zo svojich ramien ruku, ktorou ma stihol oblapiť. Neverila som, že Nica sem klobúk zaradil dobrovoľne. Určite to urobil pod prísľubom pahreby plnej žeravých uhlíkov, ktoré by ho cupi-dup spálili na prach. Ľahšie je Nicovi splniť jeho prianie byť v Chrabromile, ako zhorieť do tla.

„Vlastne som mal ísť do Slizolinu, ale nechcel som. Vedel som, že ty si v Chrabromile, tak som tej handre navrhol, nech ma pošle sem. Ako vidíš, vyhovela mi.“

Nemyslela som, že niekedy oľutujem rozhodnutie Múdreho klobúka. Ale prišlo to aj na mňa. Prečo som bola taká schopná? Mohla som skončiť v Bifľomore.

„To je vážne...“

„Milé?“ skočil mi do reči.

„... blbé. Ide ti len o to, aby si ma mal pod dohľadom.“ Nechápem, ako to chce stíhať. Nie sme v ani v rovnakom ročníku.

Musím priznať, že už sa teším na vyučovanie. Celý deň bez Nicolasa. Paráda. Niečo ako druhé Vianoce.

Pozrela som na Serenu, ktorá vykazovala známky omdletia. Už vyše päť minút bola ticho! Jej pohľad smeroval na Nica. Pre Merlina, ona na neho čumí. Čumí na Nicolasa Evena! Priznávam, má vážne hlboké žiarivé oči modrej farby, ktoré vedia pohltiť, no na mne to praktizoval práve preto, aby sa mi dostal do hlavy. Inak nič extra. Jeho vlasy vyzerali ako obhorená slama a tvár nemal ničím výnimočnú. Ale ona z neho nespúšťala zrak vyše minútu. Ani nežmurkla! 

„Ehm, Serena? Čo sa tu dialo za tie roky?“ Serena sa náhle narovnala a potrepala hlavou. Vyzerala, že ani nevedela, čo robila. Aspoňže odtrhla oči od Nica. 

„Nič výnimočné. Len Potter, Potter a Potter,“ zabručala a zahryzla do melasového koláčika, ktorý sa jej objavil pred nosom ako na zavolanie.

„Ty si Nicolas, však?“ odvrátila sa odo mňa. Priznám sa, zarazilo ma to.

„A ty Serena.“ Toto sa mi nepáči.

„Uhm, teší ma.“

„Môžeš bližšie charakterizovať odpoveď 'len Potter, Potter a Potter'?“ Stihla som to, Niko jej nedokázal nič odovedať.

Ten na mňa nepekne zazrel, ale Serena si to našťastie nevšimla a presmerovala svoj pohľad na mňa.

„Hmm. Ťažké zadanie, ale pokúsim sa. Takže, rok po tom, čo si odišla, hrozilo, že Rokfort zavrú. Vraj potomok Slizolina opäť otvoril Tajomnú komnatu. Neskôr sa zistilo, že v tej Komnate sa nachádza Bazilisk a samozrejme, Potter ho zničil. Tomu Baziliskovi za obeť skoro padla pani Norrisová, čo by vôbec nebola škoda, pretože v niektorých situáciách by sa omnoho ľahšie dýchalo. Potom Hermiona, Skoro bezhlavý Nick, Colin Creevey, toho nemám rada, lebo stále dolieza za Potterom a myslí si, že Clapec, ktorý prežil, je nejaký Boh ľudstva alebo čo... veď ho spoznáš, a Ginny, sestra Freda a toho druhého." 

„Čo som ti urobil?“ odtrhol sa George do jedla.

„Ak dovolíš, rozprávam sa s Lily.“

„Takže zase raz preveliký Harry Potter zachránil ľudstvo tým, že zničil Baziliska a Rokfort ostal otvorený. Minulý rok... minulý rok...“ Zatvárila sa divne a sklopila pohľad. „To ti poviem neskôr. Je tu až príliš veľa uší.“ Opäť sa vrátila ku jedlu, ale zvláštne sklonená. Akoby chcela skryť svoju tvár.

Po chvíli zdvihla hlavu s príliš širokým úsmevom na to, aby bol skutočný. 

„Takže Nicolas...“ Prečo sa rozhodla začať rozhovor s tým mamľasom? Haló, ja tu naďalej sedím.

„Volaj, ma Nico.“

„Nico, znie to divne, ale... ehm, takže Nico, koľko máš rokov?“ 

„Nepatrí táto otázka do okruhu nezdvorilých?“ prerušila som ich, no oni na mňa nebrali ohľad. Takže treba niečo tvrdšie.

„Šestnásť.“

„To patríš do môjho ročníka! Aké predmety si si vybral na MLOK-a?“ 

„Obranu, elixíry... Aú! Čo robíš, Lily!“ osopil sa na mňa Nico. Takže moja noha musela trafiť presný stred pomyselného terča. 

„Pomsta, napríklad?“

„Za čo?“ Zvláštne, mala som pocit, že práve jedol kura, ale jeho dych voňal po lieskových orieškoch.

„Myslím, že by sa toho našlo veľa. Ale najmä preto, že si nešiel do Slizolinu. Nikomu nepomôže, keď mi budeš loziť za zadkom. A otec by bol určite spokojný začiatkom tvojej skorej kariéry.“ 

„Prestaň!“ zasyčal. „Nechceš tu rovno začať poskakovať po stole a krikom každému oznámiť, že tvoja nová rodina sa ťa už viackrát pokúsila prizabiť?“ šeptal mi do tváre. 

„Nielen pokúsila. Ona ma zabíja. Počuješ? Zabíjate ma všetci - ty, Amania i Acorus. A ty si sa rozhodol, že mi nedáš pokoj ani tu. Prečo ste ma zobrali z toho prekliateho sirotinca? Žilo by sa mi lepšie, keby som vás nikdy nespoznala. Už mi to všetko lezie hore krkom. Všade ma sleduješ, ako keby som bola nejaké päťročné decko. Idem do záhrady, ty za mnou, idem do mojej izby, ty za mnou... si všade a ja to už neznesiem.“

Chvíľu sme sedeli v tichu, len okolo nás panovala šťastná vrava a smiech. Potom Nico nadhodil plecami a odvrátil sa odo mňa. Mala som pocit, že som mu rozprávala o probléme s mravcami v Rokfortskej kuchyni. Zavrčala som a vrazila vidličku do tekvicového koláča. Prečo si ma aspoň raz nevypočuje, prečo ma nevezme vážne?

„Čo sa to medzi vami deje?“ nadvihla obočie Serena. Snažila som sa jej prečítať z tváre, o čom premýšľa. Nezdalo sa mi, že počula o čom sme sa rozprávali. Zrejme len reagovala na naše správanie, ktorého bola svedkom.

„Nič,“ odpovedal namiesto mňa Nico. „To len Lily má svoje dni, ak mi rozumieš.“

„Čo?“ vyprskla som, no ostala som doslova odignorovaná. Nico sa na mňa len uškrnul s víťazným odleskom v očiach a Serena sa venovala Georgovi, ktorý dojedol.

Postupne dojedli všetci za naším stolom a neskôr aj ostatok. Všetky zvyšky jedla zmizli (nebolo ich veľa) a Dumbledore sa opäť postavil. Mala som počúvať jeho prejav? Radšej by som si ľahla do postele a nechala svojej mysli priestor na vybláznenie sa. 

 „Teraz, keď sme sa najedli a napili, môžete mi venovať ničím nerušenú pozornosť.“ Svojimi iskriacimi očami sa poobzeral po Sieni a pokračoval. „Začnem oznamom od pána školníka Filcha. Zoznam nepovolených predmetov sa rozšíril o vrieskajúce jojo, ozubené lietajúce taniere a večne odrazené bumerangy. Kto by si chcel skontrolovať všetky položky, má možnosť nahliadnuť do zoznamu vylepeného na dverách od kancelárie pána Filcha. Chcem pripomenúť, že Zakázaný les je naďalej zakázaný a takisto i dedina Rokwille, ktorú môžu navštevovať len študenti tretieho ročníka a vyššie. Pravdaže ak si priniesli potvrdenie s podpisom rodiča alebo iného zákonného zástupcu." 

Drgla som do Nica, ktorý sústredene počúval. „Myslíš, že to naši dohodli?“ Namiesto odpovede na mňa zazrel a otočil sa späť smerom k Dumbledorovi.

„No neposer sa,“ zamrmlala som si popod nos.

Zistila som, že počúvať ani nemusím, všetko dôležité sa dozviem. Stačí zachytiť každé piate slovo a z toho rozsiahleho prejavu si poskladáte ten istý, len s menej prívlastkami a prídavnými menami. V každom prípade som toho veľa nevnímala. A aj cez moje veľké ulievanie, prerušené len príchodom Moodyho, nového profesora Obrany proti čiernej mágii, som zachytila informáciu o Trojčarodejníckom turnaji, ktorý sa tento rok uskutoční na Rokforte. 

„Mohol by si sa prihlásiť,“ povedala som Nicovi, keď sa Veľká sieň vyprázdnila a hluk nespokojných študentov sa stratil za dverami. Serena sa takisto vyparila, zrejme kvôli Georgovi. Nechcel počuť o tom, že turnaj má nejakú vekovú hranicu a s Fredom sa začal dohadovať o tom, ako by to mohli obísť.

„Prečo?“

„Len tak. Vysoká úmrtnosť. Mohol by si umrieť,“ nadhodila som nevinným hláskom.

„To si už prehnala.“

„Stoj. Nico!“ kričala som po ňom, zatiaľ čo sme bežali chodbami Rokfortu. Bolo to ako slimák a gepard. A ja som bola ten slimák.

„Veď ani nevieš, kde je chrabromilská klubovňa!“ zvolala som zúfalo po jeho miznúcom chrbte. On nezastavoval a ja som ho nemienila naháňať do nekonečna. Preto som rýchlo upustila od úmyslu dobehnúť ho. Bude pre neho nesmierne poučenie spať v chladnej chodbe.

Vrátila som sa kúsok späť a vyšla správnymi schodmi. Chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala v dispozičnom riešení Rokfortu, ale nakoniec som našla tie správne schodištia a chodby. 

Neprekvapilo ma, keď som pred Tučnou paňou našla Nevilla. Teraz to bolo divné len v dvoch veciach - heslo som nevedela ani ja a s Nevillom tu sedela Ginny. 

„Ahojte, tiež neviete heslo?“

„Ty si Lily, však?“ spýtal sa Neville. Predsa len si niečo pamätá!

„Už to tak bude,“ nadhodila som plecami a sadla si tak, aby som na nich dobre videla.

„Ja som Ginny, heslo nevieme... vlastne sme si chceli trochu pokecať. Nepridáš sa?“ usmiala sa. 

„Aká je téma?“ 

„Vlastne sme žiadnu nevymysleli,“ nadhodila Ginny ramenami, pričom jej nadskakovali ryšavé vlasy.

„Ou, vo vymýšľaní tém som mizerná.“

„Aj ja,“ pritakala mi.

„Nezmysel,“ ozval sa Neville a Tučná pani sa dokorán otvorila. 

„Myslím, že to je nejaké záhadné znamenie.“ Mysticky som zamávala rukami, pri čom som aj po sediačky stratila rovnováhu a skoro padla po hlave dole schodmi. Ginny sa rozosmiala. Jej smiech bol vážne nákazlivý a po chvíli sme sa smiali všetci.

„Do kedy budem čakať?“ zahriakla nás Tučná pani. Zadržiavajúc smiech sme sa vrhli do klubovne. 

„Nebolo to až také smiešne,“ zhodnotila som.

„Ale bolo. Keby si videla tvoj výraz v tvári.“ Pokúsila sa ho napodobniť, za čím nasledovala ďalšia salva smiechu. 

„Mali by sme ísť nájsť svoje spálne,“ zhodnotil po našom upokojení Neville a my sme s ním nadšene súhlasili. Zajtra sa už začínalo vyučovanie a bolo vážne neskoro. 

„Dobrú,“ povedali sme všetci naraz. Na smiech už nebolo moc síl, tak sme sa len zaškerili a rozdelili sme sa. Neville na chlapčenský internát a ja s Ginny na dievčenský. Prechádzala som chodbou a hľadala svoje meno na nejakých dverách. Na moje prekvapenie som sa na ceduľke 'Lavender Brownová, Parvati Patilová, Hermiona Grangerová' nenašla. 

„Sme spolu!“ skríkla znenazdajky Ginny.

„Čo? Myslela som, že si mladšia.“

„To aj som. O rok. Lenže v mojom ročníku som jediné dievča v Chrabromile. Konečne už nebudem musieť znášať tú kravu Lavender. Tak poď,“ chytila ma za ruku a doviedla do našej spálne. Miestnosť sa javila obrovská, možno preto, že dnu boli len dve postele. A po takom dlhom dni ma ani nič iné nezaujímalo. 

Spokojne som si vzdychla a ponorila sa hlbšie do mäkkého matraca. 

„Lily?“

„Hm...“

„Spíš?“ 

„Tak trošku.“ Nebola to pravda. Už dávno som bola vo svete, kde bolo možné naozaj všetko.

Pred malou chvíľkou ma poštípal nejaký záludný hmyz do stehna, poriadne to bolelo. A to sa mi ľudia smejú, že sa bojím chrobákov a okrídlených magorov so žihadlami. Ale môžete byť pokojný, prežijem to! :D

Zase som sa rozpísala o ničom, preto sa vraciam k pôvodnému plánu.

Kapitola je celá celučičká pre Carrotku, všetko najlepšie k meninám! Aj keď som málinko oneskorená. :)

Bez poďakovaní by to už ani nebola Lily, preto chcem prenesmierne poďakovať za vaše milé komentáre.

Pre Killy: dýchaj! Všetko, čo píšem, má svoj dôvod. :D

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová II - 4. kapitola: