OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 12. kapitola

07.03.2012 (11:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 8× • zobrazeno 1960×

12. kapitola - Plány, či náhody?

Po vian. prázdninách, klubovňa

Tieto dni mi pripadali zvláštne. Cítila som sa ako v bubline, ktorá sa žiarivo trblietala v slnečných lúčoch, ale vo vnútri bola prázdna.  Priala som si, aby praskla a pustila ma von. No zatiaľ som bola uväznená dnu, odrezaná od sveta a ľudí. Nevšímali si ma a ja som si nevšímala ich. Nemohla som. Vždy keď som chcela len jednoducho pozdraviť slová mi uviazli v hrdle. Neprekážalo mi, že ma ignorujú. Bolo mi lepšie vo svojich myšlienkach a predstavách.

Harryho slová ma tlačili k zemi. Pomaly mi začínali dochádzať určité súvislosti a v hlave mi varovne svietila malá kontrolka. Výsledok tej dlhej analýzy som opatrne zasklievala a snažila sa ju zatlačiť do úzadia. Bolo predsa nemožné, aby sme boli súrodenci. On vyrastal u svojej rodiny, zatiaľ čo mňa nechali v sirotinci. Ak sme dvojičky, aký význam by malo rozdeliť nás?

Napadol ma jediný dôvod. Ten-Koho-Netreba-Menovať. Všetko sa točilo okolo kliatby, ktorú Harry odrazil tam, odkiaľ prišla. Bolo by možné, aby sa Ten-Koho-Netreba-Menovať vrátil? Má v tom Harry nejakú špeciálnu úlohu?

Pomaly som začínala mať dojem, že náš život – môj a Harryho – riadi Dumbledore. Mohol nás rozdeliť práve on? Má nejaký plán, ktorý vylučuje, aby sme s Harrym poznali pravdu? Bola som celý ten čas sama len kvôli Dumbledorovi?

Sama. Ako hlúpo to teraz znie. Rokfort akoby mi dal všetko, čo mi chýbalo. Už som sa necítila opustená, nepotrebná a nechcená. Bola som len Lily. Lily, ktorá si v sirotinci prežila svoje, no vydržala to a je tu. Sebestačná, vytrvalá, silná a neoblomná. Niekto, kto sa už nebál tieňov, úzkych uličiek a detí, ktoré si mysleli, že mám niečo, čo patrí im.
Odvaha... áno, tá zo mňa sršala. Prisahám, že ju dokázali cítiť všetci okolo mňa. Vtedy, keď som ňou bola naplnená som nepochybovala, prečo som v Chrabromile. Patrila som sem, napriek tomu, že som si to na začiatku neuvedomovala.
Rokfort mi prinavrátil to, čo som za tie roky stratila. Vrátil mi moju vlastnú tvár... aj keď som ju už roky nepoznala.

Zdvihla som tvár od teplých plameňov oblizujúcich zadnú stenu kozubu, a očami vyhľadala Harryho. Sedel mierne zhrbený, vlasy mu padali do očí a pery sa mu jemne pohybovali. Keď sa pozrel smerom ku mne, bola som už dávno stočená späť k ohňu. Cítila som jeho zamračený pohľad na mojom temene. Oblial ma zvláštny pocit. Ak by sme boli súrodenci, znamenalo by to niečo?  

Pozbierala som si knihy a pohúžvaný pergamen hodila do ohňa. V tom teple sa vystrel a ukázal sa mi na obdiv. Plamene menili moje úhľadné písmo na jemný popol, ktorý skoro okamžite padal pod obhorené polená. V pravom rohu som sledovala malý obrázok, ktorý znázorňoval mňa a Harryho, držiacich sa za ruky. Keď z obrázka ostal už len malý otáznik nad mojou hlavou, na chvíľu som zavrela oči. Odľahlo mi. Bolo to preč. A dúfala som, že navždy. Už sa nechcem zaoberať myšlienkami na rodičov, Harryho a Dumbledora. Určite? Zatrepala som hlavou a sledovala zvyšky pergamenu padajúce na horúce uhlíky. Pripomenuli mi, že je to hlúposť.

„Len hlúposť,“ zabrblala som si popod nos. Akoby ma slová naozaj vyslovené, ubezpečovali o pravde mojich myšlienok.

Zo sedačky som schmatla môj sveter a odhodlaným krokom sa vybrala do klubovne. Nebolo mi príjemné prechádzať okolo Harryho, ale ak to zvládnem, už to bude za mnou. Aspoň dnes.

„To nemôžem,“ vzdychol z ničoho nič Harry a mne sa od ľaku z náruče zosypali všetky knihy. Našťastie som stála na mäkkom koberci a pád vôbec nevzbudil pozornosť Rona, Hermiony a Harryho.

„Iného stíhača nemáme. Ak sa z toho vyzujem, Chrabromil nebude môcť nastúpiť. A Snape by si myslel, že ma dokáže zastrašiť. Pre mňa, za mňa, nech si rozhoduje.“ Prudko som sa vystrela a potešene sa usmiala. Kdesi vnútri zo mňa spadol kameň. Čo kameň, skala! Keby som nevedela, čo to je verejný trapas, určite by som od radosti skákala a tancovala. A možno aj spievala: „Snape sa vrátil, Snape sa vrátil!“ Ale nemala som chuť byť ponížená a zaživa ukameňovaná. Nenápadne som sa poobzerala, či si môj nárast dobrej nálady nikto nevšimol a skrčila sa späť k zemi po knihy.

V tom momente do klubovne vpadol Neville. Nie zadýchane, s červenou tvárou, prehnuto od pichania v boku s nejakou novinkou na jazyku, ale s divne prilepenými nohami k sebe.  Zastal v diere do klubovne a po menšej pauze doskákal dnu. Hermiona pohotovo vyskočila a odčarovala ho.

„Kto ti to urobil?“ spýtala sa ho.

„Malfoy. Stretli sme sa pred knižnicou. Povedal mi, že hľadal niekoho na kom by si to vyskúšal, ale keďže som sa mu priplietol do cesty, začaroval mňa.“

„Musíš ísť za profesorkou McGonagallovou!“

„Nechcem mať ešte väčšie problémy,“ šepol.

„Musíš sa mu postaviť!“ poučoval ho Ron.

„Nemusíte mi opakovať, že nie som dosť odvážny na to, aby som bol v Chrabromile. Už mi to povedal Malfoy.“

Zozbierala som si knihy a nevšímala si vzrastajúci nepokoj v Nevillovej tvári. Zdalo sa mi, že on svoju odvahu ešte nedokázal nájsť. Ale školská dochádzka nekončila v tomto momente. Má ešte fúru času, objaviť niečo, o čom si myslí, že je stratené.

Klubovňa odrazu utíchla len preto, aby Harry povedal niečo pekne nechutné mojim smerom.

„Našiel som Flamela,“ zvýšil hlas. „Aj bez tvojej pomoci, Petunia,“ šepkal na mňa, no znelo to horšie, ako keby kričal. Hodil po mne nejakú kartičku a už mi nevenoval pozornosť.

Prestúpila som na druhú nohu. Nevedela som, ako sa mám tváriť, alebo čo povedať. Chvíľu som tam tupo stála, no potom som zdvihla kartičku, pevne ju zovrela v pästi a pokojne sa vybrala do  dievčenských spální. Aj keď mnou jeho slová opäť hýbali, navonok som sa tvárila ľahostajne. Ak sa chce Harry Potter hrať, rada sa pridám. Možno preto, som sa prudko otočila a zastala za Harrym. Nikto si ma nevšímal, čo som vnímala ako výhodu. Knihy som položila na zem a z tej najvrchnejšie vybrala úhľadne zložený pergamen. Pôvodne som to Harrymu chcela po niekom poslať, ale tým výstupom ma naštval.

„Potter.“ Znelo to dosť pokojne? Podľa toho ako sa otočil, by som povedala že áno. Tváril sa sklamane, možno preto, že jeho slová na mňa nemali taký účinok, aký si želal.

„Toto je tvoje. Našla som to v knižnici založené v jednej knihe. Asi by ti to mohlo chýbať na zajtrajšiu herbológiu. Nikto z tu prítomných by predsa nechcel, aby Chrabromil prehral z Bifľomorom, len vďaka tomu, že Pán Slávny si dovolil nechať sa po škole, kvôli jednej úlohe.“ Na koniec som sa milo usmiala a do ruky mu strčila jeho úlohu. Možno som bola trochu vypočítavá, ale Harry je teraz určite zmätený. Nepreslávila som sa milým chovaním, a on to vie. Tak kto tu má navrch? Zatúžila som sa mu aspoň na chvíľočku pozrieť do jeho hlavy. Bude sa stále správať ako debil alebo sa mi pre zmenu začne vyhýbať? Túžila som poznať odpoveď práve teraz, no mohla som si byť istá, že sa ju v priebehu týchto dní dozviem.

„Má pravdu, Harry,“ poznamenala Hermiona. „Profesorka Sproutová by určite využila príležitosť. A ako si už dnes povedal, bez teba by sme boli stratení, Chrabromil by nemohol nastúpiť. Môžeš byť rád, že tvoju úlohu našla Lily, pretože ostatní by boli veľmi radi, keby sme prehrali.“ Síce som nemala rada Hermionine preveľmi múdre reči, teraz mi to padlo vhod.

„Správne. Slizolinčania alebo Bifľomorčania, by boli schopní usporiadať večierok, keby tvoju esej našli. Mal by si si na svoje veci dávať veľký pozor. Ja tu vždy nebudem, aby som ti ich zbierala a nosila späť.“ Jemne som sa usmiala no tým som len zakryla obrovský výbuch smiechu, ktorý sa dral na povrch.

„Nikto ťa neprosil o to, aby si mi to doniesla. Predpokladám, že by ťa veľmi potešilo, keby som sa tak verejne strápnil.“ Áno, rozhodne vedel odhadnúť charakter.

„Možno,“ odvetila so vyhýbavo. „Ale nič by sa tým nevyriešilo. Patrím do Chrabromilu, preto nechcem, aby sme na konci roka skončili poslední v rebríčku.“

„Samozrejme, Harry. To nechce nikto,“ zamiešala sa medzi nás Hermiona.

„Vedel som, že myslíš len na seba,“ zavrčal, ignorujúc Hermionu, ktorá momentálne hučala do Rona, aby Harryho odviedol niekam preč.

„Nevieš o mne nič.“

„Viem viac, ako si myslíš.“

„Tak hovor.“

„Prestaňte, nikomu to nerobí dobre!“ vykríkla Hermiona, ťahajúc Harryho za habit.

„Pusti ma!“ vyštekol na ňu Harry.

„Ne-pu-stím,“ dychčala. „Ron, pomôž mi. Sama ho neutiahnem.“ Harry sa začal metať a výhražne mieril prstom na Rona, ktorý sa radšej stiahol.

„Ron! Ty padavka!“ zúfalo kňučala Hermiona. Ruky jej lietali do všetkých svetových strán, no odmietala Harryho habit pustiť.

„Oni nie sú zdraví,“ šepla som a zobrala si veci.

„Harry upokoj sa,“ trasľavo povedal Ron. Krčiaci sa dosť ďaleko na dosah Hermioniných rúk.

„Nemáte právo mi nič hovoriť!“

„Zavolajte niekto McGonagallku!“ vykríklo staršie dievča, ktoré práve vošlo do klubovne. „Prefekti!“ autoritatívne dodala, no nikto jej neodpovedal.

„Kam ideš!“ zrúkol po mne Harry. Inštinktívne som spustila hlavu medzi plecia, no nezastavovala som.

„Drž ho!“ skríkla som po Hermione, keď sa spôsob Harryho pohybu zmenil. Snažil sa preliezť sedačku, aby sa dostal ku mne. Takého naštvaného som ho ešte nevidela. Oči sa mu temne leskli a vlasy okolo hlavy mu divo poletovali. Odmerane od seba odsotil celé kreslo, aby si uvoľnil cestu a diabolsky sa na mňa usmial.

„Už ho neudržím!“ zapišťala Hermiona a ospravedlňujúco sa mi pozrela do očí.

„Nie, nie... prosím, nepúšťaj ho!“ Bola som presvedčená, že by bol schopný zahlušiť ma. Vyplašene som cúvala k rohu klubovne. Odvaha - neodvaha, naozaj som sa bála.

„Ron, pomôž jej!“ Odmietavo pokrútil hlavou a zaliezol ešte viac do rohu. Strachopud.

Veci v mojej náruči som nechala padnúť na zem a rozbehla som sa hore schodmi do dievčenských spální. Prosím, nech je tu naozaj to kúzlo proti prístupu chalanov. Obzrela som sa ponad plece. Harry sa na mňa nepríčetne rútil. No keď skočil na prvý schod, celé schodište sa zmenilo na obrovskú šmýkačku. Nebola som úplne na vrchu a tvrdo som dopadla na zadok. Rútila som sa rovno Harrymu do náruče. Vydesene som civela na jeho šialený úsmev a snažila sa zachytiť zábradlia. Hlavou sa mi mihali myšlienky týkajúce sa toho, čo mi môže urobiť. Tesne pred koncom šmýkačky som si rukami zakryla hlavu. Keď som zastala, čakala som náraz do jeho nôh, no nič neprišlo. Opatrne som si odkryla hlavu. V otvore do klubovne sa týčila McGonagallová s rukami v bok a výrazom hladného supa, brániaceho svoj kus zdochliny. Harry bol viac menej vo vzduchu, driapajúci a kopajúci Freda a Georga, ktorý ho zvierali, čo najďalej od všetkých predmetov a ľudí.

„V pohode?“ spýtala sa ma Serena a pomohla mi na nohy.

„Vravela som, že je šibnutý. Ale to Blackovcom tu nikto neverí, však?“ Pohoršene pozrela na McGonagallku a do rúk mi surovo vrazila moje veci.

„Rozíďte sa do spální, všetci!“ skríkla McGonagallka a pokynula dvojičkám, aby ju aj s Harrym nasledovali.

„Dúfala som, že to kúzlo bude nejaká  bariéra,“ šepla som. „Akoby Rokfort chcel, aby ma prizabil.“

„Tak potom má Rokfort veľmi zvláštny zmysel pre humor,“ záhadne poznamenala Serena a vytlačila ma hore schodmi.

„Nepočuli ste, do spální!“ skríkla na zvyšok chrabromilčanov a stratila sa v úzkych dverách vedúcich do spálne tretiačok. Na vrchu schodišťa som počkala Hermionu.

„Myslíš, že Harry bude zase normálny?“ spýtala som sa jej. Nič nehovorila, len nadvihla plecia.

Ležala som v posteli, keď Hermiona znenazdajky šepla: „Prepáč, že som ho pustila, musela si byť na smrť vydesená.“

„Ty prepáč mne. Keby som ho nevyprovokovala...“ 

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 12. kapitola: