OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Fixing hearts (8)

25.07.2013 (12:00) • seBbey • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1588×

8. kapitola

"... lost control..."

Bola som nesmierne zaskočená, keď ma Remus pozval na rande. Keby som hľadala presnejšie prirovnanie, niekoľko minút som na neho hľadela ako teľa na nové vráta. Bol nútený svoj návrh zopakovať, zatiaľ čo ja som doslova skamenela.

Nikdy by ma ani len nenapadlo, že Rem sa k niečomu takému schyľoval. Náš vzťah bol úžasný presne v tej rovine v akej sa nachádzal. Navzájom sme sa chápali, dokázali sme sa spolu učiť, vedeli sme si pomôcť aj v tých najhorších chvíľach (cháp krámy bez tampónov) a vydržali sme spolu rozprávať hodiny a hodiny, ktoré prerušila len neskorá noc a potreba spať. Ale rande?

Celé mi to v tej chvíli prišlo ako jeden absurdný nápad z jeho strany. Nespadol v kúpeľni pre prefektov na vlhkých kachličkách? Poriadny úder do spánkovej kosti dokáže s vašou hlavou narobiť riadnu neplechu.

Čušal a neskrýval zdesenie z mojich pootvorených pier. (Môj dosť veľký zlozvyk sedieť s otvorenými ústami a čakať, čo mi do nich vletí.) 

Bol to Remus, dopekla! Mohla som mu povedať nie a zhasiť všetky jeho nádeje v kýbli so studenou vodou? Lenže ak by som súhlasila a ono by to nevyšlo, naše priateľstvo by skončila šmahom ruky.

Začala som si uvedomovať, že nechcem, aby sme sa navzájom vyhýbali len kvôli rozličným citom na oboch stranách. Bez neho by so mňa ostala doslova troska, ktorá by nemala ani Luca, ani Lily a ani Rema. Nových priateľov som si hľadať nechcela. Stačili mi dva pokazené vzťahy a ak by sa k tomu pridal aj tretí, zrejme by som svoju dušu spasila skokom z astronomickej veže.

Nepochopte ma zle. Nikde nie je napísané, že naše zblíženie by sa niekde pokazilo, ale všetky doterajšie vzťahy by som mohla zhrnúť do jedného vreca - "Veľké fiasko zakončené mega-hádkou minimálne pred päťdesiatimi pármi ďalších očí".

Priznávam, som mizerný partner do života.

Nemôžem jednoducho povedať, že o tom porozmýšľam? Nebolo by to jednoznačné nie, aj keby sa k nemu schyľovalo. Potom by som sa mu vyhýbala dovtedy, kým by na svoju otázku zabudol.

Videla som na Removi, že toto rozhodnutie značne súri. Uprene ma pozoroval jantárovými očami spopod prižmúrených viečok, čo ani zďaleka nezakrývalo ich naliehavosť. Och, ako som len neznášala ten pohľad! Vedel ním vybojovať každý svoj cieľ.

„Ja...“ zhrnula som mešung v mojej mozgovni a ešte raz som si dovolila pootvoriť pery v nerozhodnej grimase.

Prečo ma niekto nezastrelí, kým stihnem odpovedať?

„Pôjdem rada?“ Do čerta. Nemalo to znieť ako otázka, Suzanne! Hlúpa, hlúpa, hlúpa... Hus.

„Skutočne?“ neveriaco poodchýlil pery Remus. Uff, zdá sa, že môj zlozvyk pochytil aj jeho. Zrazu som sa necítila ako najväčší idiot.

Nervozita ma opustila, až keď mi venoval blažený úsmev a objal ma.

„Že si o tom pochyboval,“ šepla som mu do ucha. Vážne, že o tom pochyboval. Stačilo, že môj mozog sa zavaril a budem ho musieť zreštartovať.

„To len tak? Naozaj so mnou pôjdeš?“

Nie, len tak s tebou nepôjdem. Najprv ti na hlavu zavesím kýbeľ, potom ťa preplieskam a až vtedy pôjdem.

Začínalo ma to nudiť. „No tak, Rem. Zobuď sa. Kto na svete by ťa mohol odmietnuť?“

Nikde nikto nenapísal, že by sa mal dozvedieť o tom, že ja som ho skoro odmietla. Bolo by to odo mňa tak surové a chladné.

Odtiahol sa. „Chalanom to nepovieme. Aspoň zatiaľ, nech zistíme, či nám to funguje.“

„Nemusíme to povedať nikomu.“

Popravde stav nevedomosti mi vyhovoval. Najlepšie by bolo, keby som o tom randení nevedela ani ja.

***

Chcete vedieť aké je tajne sa stretávať? Lepšie ako to na prvý pohľad vyzerá.

Možno sa vám zdá nudné, že na verejnosti svoje pocity neukazujete, dokonca hráte nevšímavosť k tomu druhému až sa vás niekto spýta: "Čo sa medzi vami stalo?" Nahovoríte im niečo o veľkej hádke, po ktorej sa už nechcete ani vidieť a cez tú istú obednú prestávku sa vyparíte a počkáte na vášho chlapca v kutici na metly alebo vo výklenku mimo bežne zaužívaných ciest.

Tie chvíle zbožňujem zo všetkého najviac. Cítite adrenalín, tajomné vzrušenie a neustále si pripomínate, že vás nikto nesmie zazrieť, ale aj tak to nechcete zabaliť.

Niežeby bol Remus typ na prestávkové olizovanie, ale aj on bol chalan vo veku, kedy bez toho nevie prežiť dlhšie ako hodinu. No... na rozdiel od ostatných chlapov v jeho veku, on sa vedel ovládať, takže trvalo veľa veľa dlhých a nekonečných prestávok, kým pochopil aké je to fajn. Najmä vo vzťahu, ktorý ani neexistuje.

„Možno by sme mohli vyjsť s pravdou von, nemyslíš?“ spýtala som sa Rema po mesiaci nášho vzťahu.

Práve sme trčali za bezhviezdnej noci na astronomickej veži a jediné, čo sa tu dalo robiť, bolo lepiť sa na seba. Fúkal prudký vietor, ktorý z nás vyciciaval teplo a energiu, preto sme len sedeli pod dekou, v tesnej blízkosti.

Na moju otázku neodpovedal. Doteraz neodpovedal na žiadnu moju otázku, preto som sa cítila dosť pod svoju úroveň. Neumyla som si dostatočne zuby? Alebo som niečo mala na tvári?

Dnes to malo byť špeciálne. Nad hlavami nám mali svietiť hviezdy, jediné, čo malo viať bol teplý vánok a na deke sme mali sedieť, tak ako na našom prvom rande.

Pamätám, aký bol Remus celý nesvoj z vychádzky po večierke a návšteve škriatkov, kvôli ďatelinovému pivu a čokoládovým koláčikom. Obloha bola bez jediného mráčika, nevyzerala, že každú chvíľu je búrka na spadnutie. A so stromami vôbec nešklbalo, ako minútu pred koncom sveta, Rem nebol potichu, ale šťastne šepkal príhody, ktoré zažil so Záškodníkmi a sladko ma bozkával, nesedel namosúrene vedľa mňa, zatiaľ, čo ja som sa snažila vzbudiť jeho pozornosť.

Niečo alebo rovno všetko vypálilo zle. Mesačné výročia predsa nikdy nedopadnú tak zúfalo. Alebo sa mýlim?

Cítila som sa zúfalo smutná, keďže som nevedela nájsť inú príčinu Removho mlčania ako tú, že sa chce dnes rozísť.

Priznávam, že som bola mierne rozladená z blížiaceho sa splnu a z dnešku, lebo ma celý deň bolela hlava a nikoho to nezaujímalo, ale Rem sa nesprával fér. Zabodol do mňa svoje tvrdé oči, zamumlal niečo nesúvislé a vymotal sa z môjho objatia.

Zbystrila som pozornosť, keď som medzi jeho šepotom rozoznala slovo rozchod.

Nikdy som nebola citlivka, ale cítila som, že ten chladný pohľad niečo vo mne uvoľnil. Nechcela som zisťovať ako Remus zareaguje na potopu, ktorá sa mi vyvalila z očí, preto som ušla z veže nechajúc ho ďaleko za sebou.

Viem, že kričal ako ho to mrzí, že on to tak nemyslel, ale nemohla som zastaviť slzy, ktoré sa mi v potokoch kotúľali po lícach a posledné po čom som túžila bolo, aby ma videl s maskarou rozmazanou po tvári a s opuchnutými viečkami.

Vždy som vedela, že väčšine chalanov to pri mne prepne a majú sklon ma zabiť alebo prefackať, či dokonca ich omrzím, ale priala som si, aby to práve s Remom vydržalo.

Jediný pevný zväzok v mojom živote bol medzi mnou a vankúšmi, do ktorých som sa po každom nevydarenom vzťahu chodila vyplakať. Boli biele, mäkké a ešte som ich nepočula povedať tie štyri vyčítavé slová, ktoré som si sama opakovala.

Ja som to hovorila.

***

Chcete vedieť aké je tajne randiť a rozísť sa? Vlastnými slovami neopísateľne príšerné.

Máte depku, trpíte chronickou precitlivenosťou a spolubývajúcim nemôžete povedať, že ste chodili s Remusom, lebo ste o vzťahu celý čas mlčali.

Nezvládala som rozchody, ale cítila som, že s Remom to bolo iné ako doteraz. Okrem partnerov na bozkávanie sme boli najlepší priatelia, odhodlaný strčiť za toho druhého ruku do ohňa. Čo nám teraz ostane?

Nezisťovala som to, radšej som sa hodila na PN-ku.

Madam Pomfreyová na moje simulovanie stanovila diagnózu infekčná choroba prenášaná slinami a zakázala mi opustiť spálňu. Chápala som, že stále neprehrýzla moju drzosť a nezniesla by ma na svojej ošetrovni, ale prečo takto nedbalo ohrozila moje spolubývajúce mi bolo záhadou... vlastne mi to bolo jedno. Tri dni som ležala v posteli a užívala si sladké ničnerobenie zajedané čokoládou, ktorá vraj zlepšuje náladu.

Mýtus. Cítila som sa rovnako mŕtvo aj s tromi tabuľkami v žalúdku.

Raz príde deň, keď ste nútený spraviť dôležité rozhodnutie. Zmení vám to život k lepšiemu alebo naopak.

Stalo sa to po troch dňoch môjho ulievania sa na izbe. Prediskutovala som medzi sebou možné následky a vyšla som s klubovne na večeru.

Pochopila som, aká veľká chyba to bola, až keď sa okolo mňa predral zúriaci Remus. Vyzeralo to, že ma zozadu nespoznal, preto naďalej hromžil.

"Tí naničhodní Francúzi." Potom sa otočil a pozrel mi do očí.

Vyzeral ešte horšie ako ja po troch dňoch sústavného plaču, prerušovaného záchvatmi hnevu. Tipovala by som, že všetky tie noci od nášho rozchodu prebdel trápením a výčitkami. Netušila som, ako blízko som bola k pravde. Cítila som sa previnilo za jeho stav, čo bolo absolútne nelogické, keďže on sa rozišiel so mnou.

Pohľad na neho ma bolel. Cítila som známu osamelosť, poletovala v pravidelných kruhoch okolo mňa čakajúc na moment, kedy ujdem späť do postele. Sama, najlepšie vychladená.

Bolo zbabelé a anti-chrabromilské utekať, ale iné východisko mi neostávalo. Odbočila som do chodby presne medzi nami a rýchlym krokom sa snažila vypariť. Ono by bolo najlepšie, keby som sa rovno prepadla pod zem.

Ak je váš súper v bežeckom závode vyšší a rýchlejší, radšej neutekajte. Zachováte si aspoň istý stupeň hrdosti.

Remus ma dohnal skoro okamžite, ani som sa nestihla zadýchať.

„Si v poriadku.“ Objal ma. Nechala som ho, zatiaľ čo ja som si užívala ten pocit, že ma ešte stále niekto má rád. Začínalo to vyzerať, ako keby sme stále boli priatelia a nič sa medzi nami nezmenilo.

Zmenilo. Pripomenula som si. Hovorí sa tomu fiasko zatiaľ bez veľkej hádky na konci.

Odtlačila som sa rukami od jeho hrudi ignorujúc pocit, že sa zas niečoho vzdávam na úkor seba.

„Musím ísť... niekam.“

Nenechal ma. Pevne ma držal za ruku a nepúšťal ju ani keď som na neho zo zúfalstva vytiahla prútik.

„Pusti ma!“ zavrčala som. Nemohol mi neustále pripomínať, čo som stratila. Celé to bola moja vina. Keby som nikdy nesúhlasila s jeho návrhom mohli sme spolu jesť vo Veľkej sieni a diskutovať. Možno by ho ťažilo moje odmietnutie, ale to prejde skôr ako bolesť.

Pustil ma. Skoro so zakričala, aby ma nepočúvol a držal moju ruku aj keby som si ju chcela odhryznúť, ale jeho pohľad ma zastavil. Zamrzla som namieste, zámery na útek ušli miesto mňa.

Rozlietaný prameň vlasov mi jemne zasunul za ucho, a prsty mi zaboril do vlasov. Pevnejšie som sa na jeho ruku pritlačila hlavou.

„Mrzí ma to,“ šepol zachrapčaným hlasom. Zavrela som oči vnímajúc teplo z jeho dlane.

„Bozkaj ma,“ odpovedala som.

Naklonila som hlavu do hora, aby sa k mojím perám ľahšie dostal.

Spočiatku bol opatrný, len sa jemne obtrel ako motýlie krídla. Potom sa na mňa nalepil nielen perami, ale celým svojím telom, rukou vo vlasoch a na drieku mi nedovolil ani o milimeter sa vzdialiť.

Objala som ho okolo krku, plne sa oddávajúc jeho pohybom v našej súkromnej bubline, ktorá vypadla z časopriestoru.

Vedela som, že som do bozku vložila všetok svoj strach z nasledujúcej budúcnosti, celú bolesť a slzy, ktoré som pre Rema vyplakala. No i tak sa tomu žiaden predchádzajúci nemohol rovnať. Bol precítený, jemný a drsný zároveň a bol to náš bozk. Keby sme spolu zostarli, toto by bola chvíľa na ktorú by sme spomínali najradšej.

Po nekonečnej dobe všetko okúzlenie skončilo.

Pomaly som otvorila oči, rozhliadnuc sa okolo. Rem mal oči stále zavreté, čelom sa opieral o moje, plnými dúškami vdychoval moju vôňu a nehľadel na skutočnosť, že sme sa pred tromi dňami rozišli.

Odkašľala som si. Lenivo sa na mňa pozrel neporušujúc pôvodnú pózu.

„Teraz čo?“ šepla som do tmy, ktorá vládla celej škole. Museli sme v tejto chodbe stráviť dlhý čas.

„Hmmm. Myslím, že s tebou chcem chodiť, Legrandová.“ Nadvihla som obočie a vrazila mu do ramena. Lišiacky sa usmial a dal mi pusu na nos.

„Volám sa Suzanne, ktorá chce s tebou chodiť tiež. Znovu,“ podotkla som a štuchla do neho.

Usmial sa a preplietol si so mnou prsty. „Neprovokuj, lebo ti strhnem body za to, že sa prechádzaš po večierke.“

„Ó, nechceš ma nahnevať.“ Vševediaco skrivil kútik úst a začal ma ťahať po chodbe.

Autor: seBbey (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Fixing hearts (8):